2050 – Utópia na Zemi

Posted by

Krátka poviedka z roku 2050.

English version

Crying in my bed again and I cry ’cause you’re not here… Prekliate ráno. Hit od Cranberries mal minimálne 50 rokov a predsa si poslucháčov našiel i dnes. Martin patril medzi nich. Napriek svojim nedávno osláveným osemnástinám sa mu starý song z prelomu tisícročí páčil natoľko, že ho každé ráno posledný rok a pol budil. „Je 13.05.2050, Martin vstávaj, dnes maturuješ !“ : ozval sa príjemný ženský hlas. Silne pripomínal hlas, ktorý sa stal matkou všetkých podobných zariadení – hlas Scarlett Johanssonovej z filmu Ona. Napriek ľudskej vynaliezavosti, niektoré veci nebolo dobré meniť ani po 50 rokoch vývoja. Do čerta. Piatok trinásteho. Až doposiaľ si vôbec neuvedomil že maturuje v takýto deň.

Scar, prosím si na raňajky volské oko a chlieb so syrom a s bravčovým featom. Slovo feat vzniklo kombináciou anglických slov fruit a meat. Označovalo na bielkoviny bohaté ovocie, ktoré rástlo na stromoch, ktoré boli výsledkom genetického inžinierstva. Featy vyriešili problém ľudstva s dostatkom chutnej mäsitej potravy, ktorá bola ekologicky i psychologicky čistá a výživne optimalizovaná pre potreby spotrebiteľov. Slovo feat malo navyše v angličtine ďalšiu konotáciu, ktorá sa ľuďom páčila – slovo feat bola skratka pre slovo feature – teda vymoženosť.

Ohľadne genetických modifikácií rastlinnej ríše zo začiatku panovali možno i sčasti oprávnené predsudky. Keď sa ale ukázalo, že človek dokáže vytvoriť rastliny, ktoré sú bez vedľajších nežiadúcich efektov na prírodu – a ovocie z nich je dokonca zdravšie a chutnejšie ako skutočné mäso, presvedčivé výsledky pokroku umlčali i najväčších kritikov bioinžinierstva a genetiky.

Ľudia si viac nemuseli robiť starosti ohľadom týrania zvierat chovaných na mäso. Postupne si i divo žijúce mäsožravce, žijúce blízko ľudských obydlí alebo v okolí fariem pestujúcich featy mäso zo stromov obľúbili a na planéte sa postupne prestalo zabíjať pre potravu na niektorých miestach i v živočíšnej ríši.

Kým domáci android pripravoval raňajky, Martin sa hodil do plaviek a dal si obligátnych 10 dĺžok bazéna, do ktorého plynule prechádzala terasa z jeho izby.

Pred raňajkami našiel na stole odkaz od mamy, ktorá odišla asi dve hodiny pred ním, pretože robila moderátorku rannej relácie v lokálnej televízii. Priala mu šťastnú ruku pri výbere maturitných otázok. Martinov otec s nimi už viac nebýval.

Podľa rodinného kódexu, ktorý bol prijatý v roku 2045, otec a matka dieťaťa spolu mali žiť minimálne do 16 rokov dieťaťa. To uplynulo pred dvoma rokmi. Ako väčšina párov, ktoré mali deti, sa po spoločnom spolužití po splnení povinnosti rozišli.

Odkedy si ľudia vďaka vede dokázali zabezpečiť prakticky nekonečne dlhý život v mladom a zdravom tele, muselo sa reformovať viacero vecí v ľudských životoch a koncept celoživotného manželstva bol jednou z nich.

Potencionálna preľudnenosť planéty sa riešila regulovaním pôrodnosti – každý rok sa mohlo narodiť len toľko detí, ktoré planéta i pri relatívne konzumnom spôsobe života dokázala uživiť. Napriek tomu, že veda postupovala pomerne rýchlo a číslo narodených detí nebolo najmenšie, niektorí ľudia proti takejto politike reptali a preto sa veľké nádeje vkladali do projektu terra-formizácie Marsu a po posledných objavoch sa javila ako schodná možnosť i stavania obytných orbitálnych staníc okolo Zemi a Venuše.

Jedna taká obrovská orbitálna stanica im rástla nad hlavami – priamo nad Zemou – Eden. Martina tieto nové objavy a vedecké pokroky fascinovali – jeho otec robil na konštrukcii Edenu a Martina na nedokončenú stanicu raz zobral. Bolo to kolosálne dielo ľudského umu, ktoré bolo konštruované ako potencionálne obydlie pre 5000 ľudí. Eden bol do priemeru cez 20 000 metrový kolos, ktorý rýchlou rotáciou asi 500km/h vytváral gravitáciu a umožňoval normálne fungovanie budúcich vesmírnych pionierov na orbite. Na Edene bolo 8 krát za hodinu vidno východ a západ Zeme, preto väčšina jeho konštrukcie bola obalená sklenou vrstvou, na ktorej sa premietalo v 24hodinových intervaloch pozadie, ktoré ľuďom umožňovala mať pocit ako na Zemi. Základná konštrukcia Edenu vznikala 5 rokov, prostredníctvom obrovských 3d tlačiarní umiestnených na orbite. Eden bol plne použiteľný na plnohodnotný život vesmírnych kolonizátorov. Recykloval prakticky každý krok, ktorý sa na stanici udial, jediné, čím nebol plne samostatný boli dodávky potravín pre jeho obyvateľov.

V jadre Edenu bola inštalovaná fúzna elektráreň, ktorá ho celý zásobovala dostatočnými množstvami energie. Od roku 2035, kedy bol vytvorený prvý komerčne úspešný fúzny proces, fúzna energetika prešla radou zlepšení, ktoré spôsobili, že fúzny reaktor veľkosti väčšieho nábytku dokázal vytvoriť dostatok prúdu pre všetkých potencionálnych 5000 obyvateľov Edenu a i pre všetky obslužné systémy navôkol.

Po chutných a výdatných raňajkách si Martin umyl zuby, obliekol sa, privolal dron a nechal sa odviezť do školy. Návšteva školy bola pomerne výnimočnou udalosťou – väčšina vyučovania prebiehala dištančne, s pomocou virtuálnej reality. Dron po piatich minútach letu pristál na školskom dvore v centre Nitry.

Koniec prvej časti

2050 – Utópia na Zemi (2/5) – maturita

Martin maturoval zo štyroch predmetov. Dvoch vedľajších, na ktoré stačili relatívne povrchné vedomosti získané počas denného štúdia typicky jednou alebo dvoma hodinami týždenne. Hlavný a druhý hlavný predmet však museli ísť do hĺbky.

Martin svoju sebarealizáciu paradoxne nevidel v technických predmetoch, lákali ho skôr humanitné vedy. Zdôvodňoval to tým, že nevidí dostatočne prínosné vzdelanie, ktoré by umožnilo napríklad 30% optimalizáciu nejakého technologického procesu. Svet podľa neho už až tak veľmi nepotreboval ďalšieho Elona Muska, ktorý napokon ešte stále žil. Martinov otec pracoval v bratislavskej pobočke SPACE-Xu.

Odkedy sa k ľudstvu prostredníctvom gravitačných vĺn v roku 2040 prihovorila cudzia (ktorá sa napokon ukázala ako materská) civilizácia, vyšlo na povrch množstvo vecí.

Zrazu bolo jasné ako to asi bolo s takými vecami ako zázrakmi opradenými židovským exodom z Egypta, Kristovým zmŕtvychvstaním či inými vecami.

Materské civilizácie boli presne ako v normálnom živote dve. Ľudstvo sa konečne dozvedelo, že vzniklo ako milostný románik dvoch starých civilizácií v mliečnej dráhe. Genóm človeka obsahoval časti, ktoré boli z časti z jednej civilizácie a z časti z druhej.

Vyšlo najavo, že ľudstvo vzniklo vďaka túžbe skupiny vedcov v materských civilizáciách vytvoriť bytosť, ktorá by skombinovala v sebe najlepšie vlastnosti oboch rodičov. Planetárne rady materských civilizácií však takéto experimentovanie neschválili. Experiment sa napriek tomu udial a výsledok predstihol akékoľvek očakávania. Stvorili človeka tak inteligentného, že až sa to prevalilo, na materských planétach sa zľakli potenciálu, ktorým nový druh človeka oplýval. Okamžite zakázali akékoľvek ďalšie experimenty a vedci museli Zem opustiť a nechať ľudstvo napospas svojmu osudu. Blízko planéty ostala iba malá kontrolná posádka, ktorá mierne usmerňovala osud ľudstva a zasahovala iba v najkritickejších okamihoch.

Ľudstvo tak ostalo na Zemi osamotené, spoliehajúc sa vo väčšine prípadov iba na vlastnú päsť. 4000 rokov starý príbeh, ktorý viedol od vytvorenia židovského národa, cez exodus židov z Egypta, menenie behu dejín Ježišom Kristom až po zmiešanie vyvoleného národa s ľuďmi celého sveta vyvrcholil v roku 2040 obrovským posunom v technológiách a opätovným spojením sa s rodičmi.

Ľudstvo napriek masívnemu pokroku technológií a lepšiemu chápaniu toho, ako fungujú fyzikálne zákony koncept Boha nezabilo, ako trúfalo tvrdil Nietzche. Práve naopak, technologický pokrok priviedol človeka na najjemnejšiu úroveň poznania. Človek pochopil, že ak nezapojí vieru, nikdy nedokáže zložitosť bytia absorbovať v úplnej plnosti. Ak sa dostanete na úroveň v ktorej viete, že negatívny náboj nejakej častice je priťahovaný pozitívnym nábojom inej častice, možno sa dá to poznanie zdokonaliť tým, že ho rozoberiete na vibráciu strún, ktoré tvoria danú časticu. Prečo vibrovanie jednej struny priťahuje vibrovanie inej struny musíte už ale nechať na vieru. Viera je základný stavebný prvok, ktorým je tvorená realita. Ľudia pochopili, že základné fyzikálne zákony, sú proste iba tak hlboké zvyky/kŕče reality, že sa dejú vždy keď nastanú určité predpoklady. Samotné jadrá fyzikálnych zákonov na najnižšej úrovni už vysvetlenie nemajú a mechanizmus, ktorý je tomuto paralelný v mysli človeka je práve viera. Realita tak verí, že kladný náboj je priťahovaný záporným nábojom, že sa to v praxi aj vždy udeje.

Martin vedel, že ľudstvo čaká podobné dobrodružstvo ako robila materská civilizácia s nimi. V medzi civilizačnom kontakte platili rovnako prísne pravidlá aké sa mali uplatňovať pri takých zložitých a živelných systémoch ako ekonómia – v drvivej väčšine prípadov platilo pravidlo nezasahovať a viditeľne už vôbec nie za žiadnych okolností. Materská civilizácia tento zákon dodržiavala do bodky. Kým neboli na Zemi zavedené viditeľné peniaze, zavedená jedna globálna mena a vytvorená jedna vláda reprezentujúca celú Zem, bol akýkoľvek priamy kontakt vylúčený. Dalo by sa použiť prirovnanie k ľudskému životu. Ľudstvo dosiahlo zavedením viditeľných peňazí dospelosti a vytvorením a podporou dcérskej civilizácie malo mať svoje vlastné dieťa – zdokonalenú civilizáciu. Túto budúcu novú civilizáciu bude potrebné vypiplať od úplnej jednoduchosti až ku stavbe kvantových počítačov a medzi-hviezdnych korábov. Martina priťahovala predstava mať v takomto procese prsty. Na to, aby sa stal takýmto top-inžinierom novo vytvorenej civilizácie bolo treba úplne iných schopností ako iba zvládať technológie. Preto Martinovým hlavným predmetom bol Dejepis a druhým hlavným Filozofia.

Deň začínal sa ale ľahšie – matematikou a programovaním.

Otázka, ktorú si vytiahol z matematiky, mu pripadala až smiešne jednoduchá. Odvodenie vzorca na výpočet objemu gule. Integrály mal Martin naštudované zo zvedavosti už v 12tich rokoch. Na rôznych matematických olympiádach sa nimi dali občas vyriešiť problémy, ktoré inak šli iba rôznymi fintami, ktoré si vymysleli organizátori olympiády. Martin im takto znalosťou učiva, ktoré sa učilo až v štvrtom ročníku na strednej prechádzal cez rozum.

Princípy kvantových počítačov, ktoré si vytiahol z informatiky, boli už trochu náročnejšia výzva. Podrobne popísal mechanizmus akým funguje online prepojenie medzi vesmírnou stanicou nad Marsom a Zemou – vďaka kvantovému prepojeniu častíc je možné dosiahnuť funkčnosť okamžitého internetu – častice neustále cestujú medzi Zemou a Marsom a tesne pred tým ako je častica na Zemi prijatá sa zmení na Marse jej polarita určitým spôsobom. To spôsobí okamžitú opačnú zmenu častice, ktorá už je pri Zemi. Vďaka tomuto mechanizmu je tok informácií medzi Marsom a Zemou okamžitý, napriek obrovskej vzdialenosti.

Jeho vyučujúci informatiky – profesor Fogl, ktorý bol na škole za mierneho excentrika sa ho spýtal, aký je podľa posledných poznatkov vzťah medzi realizovaním kvantových výpočtov a vedomím. Martin vedel, že v prvej tretine storočia, kým kvantové počítače neboli dostatočne rozvinuté, niektorí významní vedci ako Roger Penrose nahlas uvažovali nad procesom vedomia v súvislosti s kvantovými výpočtami. Martin to teda spomenul – a vzápätí dodal, že vedomie sa podľa neho uspokojujúcejšie rieši na iných predmetoch ako na informatike. Profesora zdá sa táto narážka uspokojila.

Martin si na ten okamih v ten deň ešte raz spomenul, keď uvidel meno profesora Fogla ako zastupujúceho pedagóga v skúšajúcej komisii pred nástupom na skúšku z filozofie.

Po programovaní ale nasledoval Dejepis.

Koniec druhej časti

2050 – Utópia na Zemi (3/5) – Dejepis

Martin si vytiahol dejiny 21. storočia. Napriek tomu, že do konca storočia ostávalo ešte celých 50 rokov, bola to najobsažnejšia otázka z celej maturity.

Na začiatku dostal ako pomôcku zoznam bodov, ktorým by sa mal povenovať. Znel nasledovne:

  1. Rýchly prehľad desaťročí
  • Udalosť desaťročia s najväčším dopadom na budúcnosť
  • Všeobecné a bezprostredné príčiny tejto udalosti
  • Najväčší technologický objav desaťročia
  • Najväčšia udalosť v spoločenskej oblasti
  1. Zhrnutie – význam epochy v ľudských dejinách

Martin začal rozprávať o prvom desaťročí tretieho milénia. Hovoril o tom, ako sa rozšíril internet a zo zábavky pre akademikov sa stal celosvetový ekonomický a sociálny fenomén. Za najväčšiu udalosť v sociálnej oblasti označil menšiu a veľkú ekonomické krízy uprostred prvej a druhej polky desaťročia. Toto desaťročie prešiel rýchlo, profesorka dejepisu Žitňanová kládla špeciálny dôraz na obdobie tretieho a štvrtého desaťročia, preto správne tušil, že tam by sa mal zdržať najdlhšie.

Za najväčší technologický prelom druhého desaťročia označil prelom v technológii neurónových sietí, ktorý vyvrcholil vytvorením neurónovej siete s názvom GPT-3, ktorá obsahovala 150 miliárd natrénovaných parametrov a dokázala riešiť úlohy v oblasti spracovania jazyka spôsobom, ktorý vyrážal vtedajším súčasníkom dych. S týmto prielomom bolo jasné, ktorým smerom vedie cesta k objavu všeobecnej umelej inteligencie. Ako sociologický fenomén začiatku tohto obdobia spomenul i rozvoj sociálných sietí – Facebook, Twitter či TikTok, boli pojmy ktoré vládli druhému desaťročiu. Udalosťou, ktorá bola najväčšia v spoločenskej oblasti bola jednoznačne pandémia korona vírusu na prelome rokov 2019/2020. Korona kríza napokon trvala až do vyvinutia a otestovania účinnej vakcíny v polovici roku 2021.

Tretie desaťročie bolo desaťročím viditeľných peňazí. Viditeľné peniaze boli startup podobný banke, ktorý si do ústredia zvolil myšlienku, že ak sa stanú peniaze viditeľnými – teda ktokoľvek bude môcť kedykoľvek vidieť na majetok iného človeka, zásadne to zmení spôsob, akým ľudia spolu interagujú. Rok 2020 a 2021 by sa dal charakterizovať ako rozpačitý začiatok tejto myšlienky. Najskôr musel byť systém technicky vyvinutý. Po tejto vete Martinovi zastavila profesorka Žitňanová otázkou : „A s akými problémami sa táto myšlienka na začiatku potýkala?“ Martin sa nenechal zneistiť. Ľuďom tej doby s historickými skúsenosťami aké mali (Projekt vznikal na Slovensku, kde mali ľudia silne negatívne skúsenosti s podobnými formami sociálneho inžinierstva – s komunizmom) pripadala myšlienka, že by mali takpovediac šmírovať svojich susedov a byť šmírovaní neintuitívna ba priam svojim spôsobom zvrhlá. Projekt to vyriešil zo začiatku tým, že pri zavedení umožnil zvoliť rôzne stupne transparentnosti údajov svojich používateľov. Bolo teda možné byť v systéme viditeľných peňazí a pritom sa transparentnosti zo začiatku čiastočne vyhnúť. Avšak už pár rokov na to, čo už projekt fungoval – v roku 2025 prišlo to, pred čím autori viditeľných peňazí varovali – bioteroristický útok vyvolaný čínskym biologickým laboratóriom. Ukázalo sa, že dovtedajší spôsob organizácie medziľudských vzťahov nie je pri technológiách 21. storočia udržateľný. Po tejto udalosti bolo jasné, že ľudstvo potrebuje mechanizmy, ktoré na glóbe s 10miliardami obyvateľov zabezpečia hĺbkovú kontrolu každého jedného jednotlivca svojim okolím. Na to boli viditeľné peniaze stvorené. Viditeľné peniaze umožnili vznik mikro-komunitnej a predsa globálnej spoločnosti.

Na Slovensku medzičasom projekt vyzrel do podoby, že ľudia chápali jeho nevyhnutnosť – a začali sa objavovať prvé pozitívne výsledky jeho pôsobenia. Zo Slovenska zmizla korupcia, zvýšil sa ekonomický rast oproti ostatným krajinám v priemere o 50 %. Projekt mal zásadný ekonomický dopad hlavne po tom, čo sa zvýšila tolerancia spoločnosti voči transparentnosti – keď sa akýkoľvek človek mohol pozrieť do čriev ktoréhokoľvek ekonomického procesu robeného v ekonomike, zásadne to urýchlilo inovácie, zvýšilo konkurenciu. Blahobyt Slovenska vystrelil oproti iným krajinám tak, že si to všimli všetci. Projekt bol navyše národne orientovaný – nový používateľ mohol do systému vstúpiť iba na pozvanie už existujúceho používateľa zo Slovenska. A za každého nového používateľa sa prideľovala provízia. Časť Slovenska začala žiť len z toho, že tvorili vstupnú bránu do viditeľných peňazí ľuďom z iných krajín.

Nasledujúce desaťročia sa systém s určitými peripetiám podarilo rozšíriť globálne. Spoločnosť sa postupne transformovala na spoločnosť, kde každý jeden človek mal patrónov, ktorí dbali na jeho osobný rozvoj a zároveň dozerali na to, aby všetko išlo v súlade s dobrom spoločnosti ako celku. .

V prvej polovici 20tych rokov odpadol ľudstvo i ďalší veľký kameň na srdci – vďaka pokroku v chémii materiálov sa prišlo na spôsob ako z atmosféry odsať dostatok CO2 a bezpečne ho uložiť, dokonca sčasti priemyselne využiť.

Za najväčší technologický pokrok okrem zamedzenia klimatickej zmeny označil Martin rozvoj umelej inteligencie vo výrobe – implementácia pravidiel Industry 4.0. Do konca desaťročia nebolo potrebné aby ľudia chodili do práce.

Na prelome 20 a 30 rokov sa vo väčšine vyspelých krajín zaviedol nepodmienený základný príjem, ktorý postačoval na základné prežitie jednotlivca v ekonomike. To celé ešte umocňovalo myšlienku viditeľných peňazí – nikto nemohol prísť a povedať – tento človek je menej hodnotný pre spoločnosť ako ja a pritom dostáva viacej peňazí. Vďaka transparentnosti bolo všetko všetkým jasné a vládol oprávnený pocit, že spoločnosť sa ku každému chová férovo.

Martin ešte stihol spomenúť nové technické vymoženosti 30tich rokov – teda zostrojenie fúzneho reaktora, ktorý bohate riešil všetky energetické potreby ľudstva, ďalej ďalšie pokroky v umelej inteligencii, významný posun v oblasti kvantových počítačov, či zostrojenie softvérového modelu tela.

Posledne menované viedlo rýchlo k liečebným procesom, ktoré v roku 2045 spôsobili, že od tohto roku nik neumrel na starobu ani chorobu. Ak totiž bolo možné do určitej postačujúcej hĺbky simulovať biochemické procesy ľudského tela, dala sa robiť medicína o akej sa nikomu dovtedy ani nesnívalo. Urýchlené simulácie toho, čo sa pri tom alebo onom lieku bude diať pri podávaní nasledujúcich X rokov odhalili lieky a postupy, o ktorých snívali už alchymisti stredoveku.

Ľudstvo sa tak po tisíce rokov trvajúcej ceste vrátilo tam odkiaľ pôvodne vypadlo – do rajskej záhrady. Bohato zabezpečení, večne mladí, žijúci v spravodlivej spoločnosti, ktorá dbá o dobro každého jednotlivca.

Nadýchnutého Martina zastavila profesorka Žitňanová. Martin, máme tu ešte aj iných maturantov. Myslím, že na druhú polovicu storočia ste pripravený dosť. To nám stačí.

Koniec tretej časti

2050 – Utópia na Zemi (4/5) – Filozofia

Na Filozofiu sa Martin obzvlášť tešil. Jeho učiteľ Ondrej – ešte donedávna mladý doktorand na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, bol špeciálny týpek. Okrem toho, že si hneď na prvej hodine potykali – učiteľ, ktorý vítal nových žiakov nohami na stole a kŕmil sa pečenými tekvicovým jadierkami a robil z ich šúp neskonalý bordel, pôsobil tak nekonvenčne, že si ihneď padli do oka. Nie jedna piatková šiesta vyučovacia hodina sa pretiahla do ospalého sobotného rána na Mostnej ulici v Nitre. Strávili spolu nespočetne hodín obhajujúc proti sebe idúce filozofické koncepty. Martin bol v treťom ročníku fascinovaný Nietzcheovým nihilizmom, Ondrej to odsudzoval a kládol otázky typu, čo by si Nietzche pomyslel o mikro-komunitnej spoločnosti a viditeľných peniazoch. Na tomto rozpore úpenlivo vysvetľoval Martinovi, ako veľmi sa Nietzche mýlil. Čo ma nezabije, to ma posilní. Boh je mŕtvy. Koncept Ubermensch-a. To všetko boli výroky a myšlienky, ktoré bolo možné od rána do večera rozporovať, Nietzche napriek tomu Martina zvláštnym spôsobom priťahoval.

Skúška Filozofie začala ako inak – nekonvenčne. Ondrej si vzal hlavné slovo. „Myslím si, že je zbytočné ťahať si otázku. Vyzvŕtame Ťa iným spôsobom. Povedz nám prosím čo vieš.“

„Čo viem o čom prosím?“ : nechápavo sa spýtal Martin. „Mojím cieľom je rozprúdiť filozofickú debatu na tému gnozeológie – vedy o poznaní. Teda čo vieš o tom čo vieš.“

„Mno s týmto začal myslím René Descártes.“ : váhavo začal Martin. „Jeho myslím – teda som je povestné. Descártes sa snažil príjsť na to, čo vie so 100% pravdepodobnosťou.“ „Ak si dobre pamätáš, raz sme túto tému rozoberali na šťastnej hodine.“ : snažil sa ho povzbudiť Ondrej. Šťastná hodina bolo pomenovanie, ktoré používali štamgasti jedného nitrianskeho podniku na obdobie medzi 12tou a jednou hodinou, kedy bolo možné za určitých podmienok piť určitý druh alkoholu zdarma. Martina to evidentne nakoplo spôsobom, že sa doslova viditeľne fyzicky otriasol a začal dlhý, spočiatku nikým neprerušovaný monológ.

Myslím si, že Descártes alebo Tí, čo ho interpretujú robia zásadnú chybu. Nie je poctivé bez akéhokoľvek úvodu len oznámiť: Myslím, teda som. Už táto veta je v podstate logická implikácia. Jej vyslovenie v sebe obsahuje predpoklad, že logika funguje a toto tvrdenie na nej stojí. Čiže to čo viem je :

  1. Logika je a funguje. Tým pádom uznávam nejaký poriadok. Na 100% vo svete v ktorom toto vyslovujem v tomto okamihu a po všetky okamihy, ktoré som zažil platí poriadok logického sveta. Už to, že na svete platí nejaký poriadok logiky, prezrádza o náture vesmíru, že je nejakým spôsobom štruktúrovaný – má nejaký poriadok. Preto je podľa mňa ateizmus svojim spôsobom oxymoron. Na jednej strane ateisti uznávajú vedu a jej výsledky ale to, že tie fyzikálne zákony musia bežať na nejakej platforme, ktorá zabezpečuje ich platnosť nechcú vidieť.

Martin sa zhlboka nadýchol. Ale aby som sa vrátil k otázke. Ako druhý bod je po tomto technickom úvode možné skonštatovať:

  1. Myslím, teda som.

Je to poznatok, ktorý je z hľadiska subjektu hovoriaceho človeka na rozdiel od prvého aj intuitívne 100 percentný. A tým je oproti drvivej väčšine ostatných poznatkov unikátny a výnimočný. 100 percent znamená že niečo bytostne platí vždy. Človek má len pár vecí o ktorých môže niečo tvrdiť so 100% istotou. To, že je, je jedna z nich. Táto istota je však neprenosná na iného človeka. Človek ju zažíva len o sebe vo svojom vnútri. Zatiaľ sa nepodarilo prísť na spôsob, ako zažiť 100% istotu o bytí iného človeka. Jeden spisovateľ v jednej svojej knihe napísal vetu ktorá mi mimoriadne utkvela v pamäti: „Až raz budem s takou istou istotou ako viem o sebe že som, to isté vedieť aj o ostatných ľudoch, len si sadnem a budem tri dni od úľavy plakať.“

Bytie je vo svojom vnútri neskonale samo. Je to k smrti skľučujúce. V tomto poznaní, s ktorým je konfrontovaný každý jeden človek je skrytá i podstata egoizmu. Každý svojim spôsobom intuitívne vie, že on sám je na 100%, bytie ostatných už má ale kvalitatívne omnoho chudobnejšiu istotu. „A čo altruisti?“ : zasiahol náhle Ondrej. „Nietzcheho na Vaše kruhy“ : kontroval mu Martin. Altruizmus je podľa neho len hlbšie ukrytá forma egoizmu. Hoci dnešná spoločnosť nerada vidí tento fakt, nič to nemení na jeho pravdivosti a dôsledkoch.

Znenazdania ožil, akoby ho pichla osa, profesor Fogl: „Martin, čítali ste Kvantové vedomie?“ Je to román-fikcia o tom, ako technologický pokrok viedol k zostrojeniu multivedomia, ktoré práve rieši Vami popísaný problém každého jednotlivca.“ Martin o knihe už počul, zatiaľ si ju však nenašiel. „Nie, ale mám to v pláne“ : odpovedal.

Plánujem tento problém vyriešiť tak, ako ho človek rieši už tisíce rokov – založiť si rodinu. „Áno, myslím že to je rozumné“: ozval sa Ondrej. „V záplave povinností Ťa chuť na prehnanú filozofiu prejde“: dokončil.

Martin pokračoval. A dali by sa odvodiť ďalšie poznatky ktoré sú 100%. V tomto bol René Descártes nedôsledný. Ak mohol povedať, že je, pretože myslí, mohol jedným dychom dodať i to, že :

3. mám vedomie, ktoré si uvedomuje samé seba. Tento výrok nie je o nič chudobnejší na pravdepodobnosť ako prvý. „Áno, to je celkom originálna a možno i zásadná myšlienka.“ pritakával mu Ondrej. Toto mal Martin na Ondrejovi najradšej. U iných ľudí bol zvyknutý, že keď sa dostali mimo rámec svojho štandardného uvažovania, báli sa pochváliť i na prvý pohľad možno geniálnu myšlienku. Ondrej bol svojím spôsobom osviežujúco bezprostredne inteligentný.

Martin mal chuť pokračovať vo svojej rozprave ďalším pitvaním druhov poznatkov, ktoré človek má o sebe a realite okolo seba, ako na skúške z dejepisu ho i teraz však napokon zastavili.

2050 Utópia na Zemi (5/5) –Záver

Maturitu na čisté jednotky oslávil v ten istý deň klasicky na Mostnej v centre mesta, v hlbokej debate s Ondrejom. Bolo už sobota, 6 hodín ráno, keď sa Martin zdvihol od stola na odchod domov. Krvou postriekané ranné zore dávali aktuálnemu momentu citeľne posvätný nádych. Od stola vzápätí stal i mierne spoločensky unavený Ondrej a znenazdajky sa spýtal : „A čo je teda zmyslom tohto celého cirkusu ?“ V tom sa otvorili dvere diskotéky a zazneli slová piesne, ktoré boli viac než odpoveďou : „Práve táto chvíľa, v túto noc, len Ty máš tú jedinečnú moc. Miluj tých, ktorí milujú aj Teba, podpor tých, ktorých tu podporiť treba.“

Tak končí rozprávanie o jednom špeciálnom dni jedného špeciálneho mladého človeka, ktorý sa pravdepodobne nikdy nestane a ktorý pravdepodobne nikdy nebude existovať. Ale ktovie, ako sa vraví : „Božie cesty sú nevyspytateľné“. Možno sa napokon ukáže, že očakávania reality, ktoré vznikajú práve teraz, keď čítate tento odsek – zmenia beh dejín tak, že Martin raz bude naozaj maturovať. Držte mu palce.

Epilóg

Tieto riadky píšem 22.10.2020. Všetko čo je v poviedke datované s neskorším dátum alebo prípadne siaha do minulosti nie faktickým spôsobom je – fikcia. Poviedku som sa snažil písať tak, aby sa páčila v prvom rade mne – teda zakomponovať to, čo si myslím že viem o viac či menej vzdialenej budúcnosti, to, čo som si dopočítal s vysokou pravdepodobnosťou o minulosti – zmiešať do textu, ktorý by prípadnému nezaujatému čitateľovi neznalému pozemských reálií pripadal ako skutočnosť, ktorá sa kdesi kedysi naozaj odohrala.

Primárnou úlohou tejto poviedky je spropagovať myšlienku viditeľných peňazí a knihu Kvantové vedomie, ktorú píšem – a pomôcť obom k úspešnejšiemu štartu. Viditeľné peniaze považujem za projekt, ktorý reštartuje spolunažívanie ľudí spôsobom, ktorý bude hodný a zodpovedajúci 3. tisícročiu. Je podľa mňa pravdepodobné, že zavedenie viditeľných peňazí sa ukáže ako nevyhnutná podmienka kľudného a spravodlivého spolunažívania ľudí na planéte.

Chcem Vás poprosiť, ak sa Vám poviedka páči a zaujíma Vás čo bude nasledovať buď v poviedke alebo s projektom viditeľných peňazí, prihláste sa so svojim emailom na odber noviniek na https://viditelnepeniaze.sk

Ďakujem,

Peter Boško

autor

One comment

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *